projekt antinnitus®

Ucho ako komplexný rezonančný systém

podľa všeobecne uprednostňovaného odborného výkladu je tinnitus definovaný ako choroba - vyplynúc z tejto skutočnosti bola celková šírka zväzku, ktorý sa približuje k tejto téme, až po rôzne odporúčané terapie považovaná za samozrejmú a výhradnú doménu klasickej medicíny a to bez protirečenia, ktoré by stálo za zmienku. V Nemecku žije približne 8 miliónov ľudí trpiacich na tinnitus.

V ankete, ktorá stála pri zrode projektu antinnitus® sme viedli rozhovory s desiatkami, takzvaných doliečených tinnitus pacientov. Jednoznačnosť, s akou rozprávali o skúsenostiach s rôznymi terapiami bola zrozumiteľná, po „odysei“, ktorú museli absolvovať, len málokedy vo výnimočných prípadoch pocítili zmiernenie symptómov, o odstránení ťažkostí nemohlo byť ani reči!

Výskumníci v Inštitúte pre úžitkovú akustiku (Ifa), ktorí pracovali na projekte antinnitus®, si prisvojili nekonvenčný náhľad a pre začiatok považovali zmyslový orgán ucho za komplexný rezonančný systém, bolo potrebné examinovať jeho membránovú schopnosť – vychádzajúc z fyzikálneho pozorovania, že všetky rezonančné systémy pozostávajú aspoň z generátora, vibrátora ako aj rezonátora, bolo skúmané non – invazívne.

Ako nástroj na to bola aplikovaná mimo iného aj vlastná Ifa inštitútom vyvinutá a na svete ojedinelá meracia metóda k zisteniu vlastností tinnitusu.

Uvádzame niektoré teoretické ako aj praktické podmienky ( konditionen ) k vysvetleniu spôsobu účinkovania audio aplikácií v rámci projektu antinnitus®.

Vychádzajúc z úspešných aplikácií na komplexných rezonančných systémoch, napríklad hudobných nástrojoch v rokoch od 1985 až po 1995, bola v Ifa vyvinutá ďalšia metóda, ktorá mala umožniť poznatky získané na neživej hmote preniesť na biologické systémy, názov projektu je antinnitus®.

S veľkou pravdepodobnosťou pri tom zohráva úlohu skutočnosť, že biologické systémy na rozdiel od technických vlastnia „genetický“ bónus a to taký, že majú dlhý čas akomodácie na zmenách vo svojom okolitom svete, pretože neodškriepiteľným faktom je, že uši už existovali dávno pred všetkými umele vytvorenými hudobnými nástrojmi a už vlastnili všetky dôležité schopnosti pre vnímanie zvukov ako aj ich lokalizáciu. Ďalej mali funkciu orgánu pre určenie polohy v priestore ( zmysel pre zachovanie rovnováhy ), dôležité vlastnosti pre lov a samozrejme pre odvrátenie nebezpečenstva v prípade ohrozenia.

Potiaľ by bolo bývalo prirodzené, najprv preskúmať kmitacie a rezonančné vlastnosti biologických systémov. Charakteristicky je toto ale ťažšie ako pri umelo vytvorených hudobných nástrojoch, alebo stavebných dielcoch, ktorých zostavenie nemá ten stupeň ucelenosti, aký má sluchový orgán. To však nevylučuje analogické závery, pretože modelový charakter umelého kmitacieho systému sa môže v istom zmysle preniesť na živý kmitací systém - ucho, aj keď dodnes podľa vedomia autora ešte zďaleka nie sú vysvetlené všetky súvislosti v chápaní tohto dôležitého orgánu.

V elektrotechnike existuje pojem akustickej spätnej väzby, pri ktorej signál vyžarovaný z reproduktora pôsobí cez mikrofón spätne na zdroj signálu, čo vedie k takzvanej „rezonančnej katastrofe“, je to vyvolané nepretržite vzrastajúcou frekvenčnou a amplitúdovou moduláciou, ktorá sa vyníma ako veľmi nepríjemný zvuk a je vo svojej hlasitosti ohraničovaná až výkonnostnou hranicou celého systému – teoreticky ponímané, sa „ skratuje“ kolobeh príčiny a účinku tým, že výsledok kmitavého kruhu bezprostredne opäť kmitavý kruh ovplyvňuje – takýto pokus môže každý sám uskutočniť, ak vlastní prístroj na zaznamenávanie zvukových signálov so zosilňovačom a mikrofón.

Je však potrebné dávať pozor, aby systém vyvolanými spätnými väzbami nebol preťažený. Je možné, že jednotlivé stavebné dielce to nevydržia a časom sa zničia. Čo je bližšie, ako preniesť túto rezonančnú katastrofu na zvukový nástroj ucho, pri čom k technickej príčine tento krát pribudnú ďalšie spúšťače, ako napr. biologické, biochemické a psychické.

Teraz je možné technický kmitací systém ovplyvniť, tým že sa zmenia parametre, k čomu patrí napríklad veľkosť nástroja ( napr. basová flauta – pikolo flauta ), ale aj materiálové zloženie hudobného nástroja – materiály zasa podliehajú vo všeobecnosti vnútornému nadmernému pnutiu, ktoré je často podmienené použitím veľmi rozdielnych materiálov s rozdielnymi kmitacími vzormi. V ideálnom prípade by takýto hudobný nástroj mal kmitať v rezonancií so všetkými ostatnými prítomnými stavebnými dielcami, aby v celom frekvenčnom spektre vyvolal príjemné tóny.

Toto je však znemožňované „vnútorným tlmením“ celého systému, čo je dané zvolenými materiálmi a ich pretvorením do určitého tvaru a veľkosti, rozdelením masy materiálov a ich zložením.

Zrušiť túto skutočnosť v určitých hraniciach bolo úlohou prvého vývojového stupňa v projekte antinnitus®, po tom, čo sa po aplikácií na hudobných nástrojoch dostavila nie len zásadná možnosť spracovania, ale aj zotrvávajúci efekt – nástroj bol totiž odtlmený vplyvom rezonančných spektier bohatých na energie, ktoré sa orientujú výlučne na jeho hranici zaťaženia. Tento stav vydržal sám od seba natrvalo, čo dáva aj z fyzikálneho hľadiska zmysel, pretože každý kmitací systém sa pokúša vždy zaujať najnižší energetický stav - vnútorné pnutie by potenciálne zvýšilo potrebu energie potrebnú na hranie( napnutá kuša má viac vnútornej energie ako povolená ). Bolo možné evidentne doložiť, že táto metóda funguje taktiež trvalo pri tinnitusu.

Jednoduchú aplikáciu interferenčného fenoménu na tinnitus nemožno považovať za vhodnú.

(tinnitusová - štúdia I. a II.: 29 sedení od 11.11.1998 do 26.02.1999)
prehľadná tabuľka